Niekto nemá problém rozprávať sa a prirodzene komunikovať a príde mu úplne pritiahnuté za uši viesť o tom vôbec akúkoľvek debatu. Inému to však robí skutočný problém. Ak patríte medzi nich, tento článok vám určite niečo prinesie a inšpiruje vás.
Základom dobrého rozhovoru paradoxne nie je veľa rozprávať, ale skôr viac sa pýtať a vedieť dobre počúvať. Ľudia sa skoro vždy prirodzene rozhovoria v okamihu, keď vidia, že ich ten druhý úprimne počúva. Je v podstate jedno o čom ten druhý rozpráva, aj keď vás téma absolútne nezaujíma, vždy sa dozviete niečo medzi riadkami. Je jedno či sa téma zvrtne na slovenské postele, kvalitný drevený stolík alebo to, ktorá náhrada steroidovpatrí medzi najvhodnejšie.
Keď sa rozhovor seká a prirodzene nepokračuje ďalej, sú zase otázky jedným z najlepších spôsobov, ako ho oživiť. Niekedy to však nefunguje. Nezúfajte. Niekedy si nevie dať rady ani ten najlepší rečník. A jak je to možné? Pretože niekedy sú aktéri rozhovoru sú proste tak rozličné osobnosti, respektíve majú tak rozličný spôsob komunikácie, že si navzájom nerozumejú a netušia akým spôsobom reagovať na to, čo ten druhý povedal.
Mne osobne sa to stalo len pár krát v živote. Mojou veľkou prednosťou je ale fakt, že skutočne veľmi rada ľudí počúvam, úprimne sa o nich zaujímam a som zvedavý kým sú, čo robia, čo ich zaujíma, čo ich napĺňa a robí šťastnými, čo ich trápi, aké sú ich sny, čo sa im v živote splnilo, čo sa im ešte nesplnilo, čoho sa v živote vzdali, čo sa naučili. Skrátka zaujímajú ma ľudské osudy, ľudské príbehy, trápenia aj radosti.
Mám veľa kamarátov, ktorý sa ku mne chodia vyrozprávať ako ku psychologičke a ja to s radosťou prijímam. Nie každý to však má rád, preto je dôležité zistiť o sebe zásadnú vec a to teda to, či vôbec chcete poznať umenie ako viesť rozhovor.