Niektoré kultúrne obyčaje sú skutočným dôvodom k zlému spánku introvertov. Predstavím vám Mareka. Marek je mladý 30 ročný chlapík, vzdelaný, inteligentný, programátor. Má rád svoju prácu, kolegov, miluje svoju ženu a deti, má kamarátov s ktorými si rád posedí pri pive, skrátka vedie úplne normálny život. Jeho jediný problém je, že neznáša firemné večierky, respektíve veľké večierky celkovo.
Poviete si aký by to mal byť problém? Tak nech na ne jednoducho nechodí a problém je vyriešený. Lenže, nepodľahnúť spoločenskému tlaku je viac ako náročné.
Marek bol na firemnom večierku len raz. Stál uprostred davu a nevedel s kým a o čom sa rozprávať. Keď sa chcel zapojiť do rozhovoru, nevedel sa uprostred toho hluku rozprávať a počul len biely šum. Príliš veľa ľudí, príliš veľa slov, nedokáže sa sústrediť a tiež nevie viesť takzvané „small talks“. Niekto rozoberá hovädzí proteín, vedľa riešia ekokozmetiku Tiande a z diaľky počuje ako si niekto pýta radu na drevený stolík. Marek vybehol na terasu, aby predišiel panickému záchvatu. Niekomu sa to môže zdať absurdné, ale pre niekoho je proste párty efekt neúnosný. Potom bez slova zmizol.
Marek sa odvtedy žiadnej firemnej a ani žiadnej inej veľkej párty nezúčastnil, vždy sa z nejakých dôvodov ospravedlnil. Len posledné roky do neho začínajú kolegovia podpichovať a tlak, ktorý na neho vyvíjajú je priveľký.
Najjednoduchšie by bolo, keby šiel s pravdou von a všetkým vysvetlil ako to má, že ho to na večierkoch nie len nebaví, ale priamo trpí. Bojí sa však, že ho ostatní nepochopia, neprijmú alebo dokonca odsúdia.
Myslím, že celkovo je spoločnosť zameraná a prispôsobená práve pre extrovertov a introvert je akosi aicky odsúdený na okraj spoločnosti. Určite výnimky potvrdzujú pravidlo, ale introvertnejšie založení ľudia to v tomto svete nemajú najjednoduchšie. Skúste sa nad tým zamyslieť, máte medzi sebou nejakého?